Ako sa popasovať s panickým strachom?

Zrýchlený tep, ťažkosti s dýchaním, sprevádzané pocitom že nemáte dostatok kyslíka a nedokážete sa nadýchnuť. Závrat, nadmerné potenie, triaška či tŕpnutie končatín. Silná bolesť v oblasti hrudníka, dusenie, úplná paralýza. Strata kontroly, strach že sa zbláznite. Áno, aj takto môže vyzerať panický strach. Má mnoho prejavov a prichádza neočakávane.

Panický strach môže spustiť čokoľvek...

V dnešnej dobe o ňom môžeme hovoriť ako o serióznej chorobe, ktorá zasahuje do života približne jedného zo sedemdesiatich piatich ľudí. Často je mylne zamieňaný s infarktom a vyskytuje sa dvakrát častejšie u žien, než u mužov. S prejavmi panického strachu sa stretávame v pomerne skorom veku, začína sa objavovať už u detí, najčastejšie však v období dospievania a rannej mladosti.

Jedna z interpretácií, ktorú integrálny prístup vo vzťahu k panickým atakom ponúka je evolučná teória, že za jeho vznikom je hlboký nevyriešený konflikt odlúčenia, ktorý sa odohral u dotknutej osoby v rannom detstve. Poďme si to bližšie vysvetliť.

Naša evolúcia má svoje historické korene vo vodnom prostredí, teda v oceáne. Ako to súvisí s panickým strachom? Pre plastické pochopenie: Ak napr. sa nejaké mláďa od svojej matky v prehistorických časoch vzdialilo vo vode na nebezpečnú vzdialenosť, hrozilo mu prirodzene možné riziko uhynutia skrz napadnutie nejakým predátorom, prípadne utopenie.

Pozorovaním sa zistilo, že mozog osôb s tendenciou na panické ataky veľmi (pre)-citlivo reaguje na prebytok kysličníka uhličitého (CO 2) voči kyslíku ( 02) v krvi. K jeho prebytku štandardne dochádza napr. po dlhšom pobyte pod vodou (predátor nás stiahol pod hladinu vody, topíme sa a náš ochranca = matka nedokáže včas zasiahnuť), keď nemáme prístup ku kyslíku a keď sa kritická hladina CO 2 v krvi dosiahne, mozog okamžite dáva "panický" signál, ktorý má nasmerovať a zaktivovať v hlbinách vody ponorené telo jedinca na cestu smerom spať na hladinu vody, aby sa mohol opätovne nadýchnuť životodarného kyslíka.

Oproti zdravým jedincom tento signál v mozgu spúšťaný na báze pomeru CO2 / O2 u ľudí s nábehom na ataky nastáva oveľa skôr, teda už pri oveľa nižších hladinách kysličníka uhličitého v krvi.

Príčiny sú neraz v hlbokých pocitoch neistoty vyvierajúce z konfliktov odlúčenia (úmrtie matky, rozvod rodičov, mláďa je vystrašené, lebo matka nie je na blízku atď.) prežitými dotknutými osobami v rannom detstve (archaicky dané obdobie vývoja máme v mozgu kódované ako vodné prostredie), čo spôsobuje, že záchranný program výzvy mozgu: "vráť sa spať do bezpečnej vzdialenosti k rodičovi alebo na hladinu vody, lebo sa utopíš" sprevádzaný typickými prejavmi lapania po dychu či dusenia je zapnutý rádovo rýchlejšie a jeho spúšťačom býva práve "preklopenie misky váh v krvi jedinca v prospech CO 2 a na úkor O 2).

Z daného titulu sme svedkami nástupu takýchto nepríjemných prejavov u citlivých osôb hlavne vo vydýchaných a úzkych priestoroch (je tam viac CO2), alebo ak nejaká stresová situácia navodí u jedinca hyperventiláciu (dýchanie je zrýchlené a prehĺbené, teda do pľúc prijímame viac vzduchu, ako je momentálna potreba organizmu.), prípadne ak osoba nabehne na podvedomú emocionálnu koľaj, ktorá v niečom pripomína pocit odlúčenia od blízkeho človeka.

Keďže panický záchvat často vyvolá takú silnú stresovú reakciu až sa nám zdá že nedokážeme dýchať, nápomocné pri liečbe a prevencii sú hlavne rozličné dychové cvičenia. Z dlhodobého hľadiska je vhodné venovať sa cvičeniam, ktoré sa cielene zameriavajú na prácu s dychom, napríklad Tai Chi, plávanie alebo jóga. Ak potrebujeme náhly záchvat vyriešiť okamžite, pokúsime sa upokojiť. Ideálne je koncentrovať sa priamo na dýchanie. Hyperventiláciu, teda zrýchlené dýchanie môžeme zmierniť tak, že začneme dýchať cez našpúlené pery, alebo sa striedavo snažíme dýchať len jednou nosnou dierkou. Dýchame prirodzene a snažíme sa o hlboké vedomé nádychy do brucha. Samozrejme "koreňovou terapiou" tohto zhluku symptómov môže byť len vyčistenie našich hlbokých rán, ktoré sme utŕžili pri odluke od osôb, ktoré nám boli emocionálne veľmi blízke a ich odchod sme vnímali ako ohrozenie nás samotných.

Prajem Vám teda na ceste za uzdravením i prevenciou veľa zdaru.